BRATISLAVA – V slovenčine práve vyšiel prvý diel novej série. Pod značkou YOLi z vydavateľstva Ikar a volá sa Najjasnejšie hviezdy.
„Táto kniha je omnoho osobnejšia, keďže príbeh je vsadený do prostredia vojakov, ktorí sa vracajú z misie späť do Ameriky. Annin manžel je totiž vojak, ktorý bol na misiách v Afganistane, takže čerpala námet z vlastnej skúsenosti a z toho, čo ona sama vtedy prežívala,“ tvrdí Rebecca Andrýsková, bookstagramerka a fanúšičku série After, ktorá sa už niekoľkokrát stretla s autorkou Annou Todd a na instagrame manažuje profily s desaťtisíckami followerov.
Zdroj: Ikar
Karina pozná tvrdú realitu armádneho života. A ako každý, kto vyrástol v blízkosti vojenskej základne, vie, čo nasleduje po návrate vojaka z misie. Preto sa snaží budovať si pokojný život vo vlastnom dome.
K rodine sa však neotáča chrbtom. Drží ju pokope. Aj keď je otec na misii, aj keď má brat Austin opletačky so zákonom. Austin robí jednu hlúposť za druhou a otec to už nezvláda. Karina potom všetko napráva, no aj ona postupne stráca pevnú pôdu pod nohami.
A vtedy ho stretne – zatvorenú knihu, do ktorej veľmi túži nahliadnuť. Ako masérka spoznala mnoho vojakov, no tento je iný. Dvadsaťročný Kael má za sebou dve ťažké misie v Afganistane. Je uzavretý a neobvykle tichý. Nechce, aby sa Karina čo i len dotkla jeho pravej nohy. Karina si na jeho spoločnosť časom zvykne a prestane zastierať svoje city. Zdá sa, že konečne našla dlho hľadaný pokoj. Ilúzia však rýchlo vyprchá. Zrazu musí nájsť silu oddeliť pravdu od klamstiev a rozhodnúť sa, ako s ňou naloží.
„Kniha Najjasnejšie hviezdy sa začína pozvoľna, ale postupne dej graduje a dramatizuje sa. Veľmi sa mi páčia postavy, ktoré som si obľúbila – či už Karinu, tak aj Kaela, hoci ani jeden z nich nie je dokonalý. Možno práve to je na nich to čarovné,“ dodáva Rebecca.
Prečítajte si úryvok z knihy:
Jemne som sa pohojdávala a uvedomovala si, že dýcham v rytme hojdačky. Ľahšie sa mi tak predstieralo, že som si Kaela nevšimla. Určite neprelomím ticho ako prvá. Držala som jazyk za zubami a myšlienky si nechávala pre seba. Bože, tento chlap bol tak ťažko čitateľný!
Možno preto, ako sa ku mne správal. Pozoroval ma, ale nesúdil. To bolo nezvyčajné. Ľudia vás často chceli prečítať, odhadnúť. Kto si a čo sa dá od teba čakať? Kael však nie. Len mlčky pozoroval. Páčilo sa mi to. Nebolo to však fér. On o mne vedel veľa a ja o ňom skoro nič. Všetko, čo som sa o ňom dozvedela, som mohla spočítať na prstoch jednej ruky. Podvedome som to aj urobila.
Po prvé, bol očarujúci.
Po druhé, priťahoval ľudí ako magnet.
Po tretie, prinútil vás vedieť, čo si o vás myslí. (Alebo toto bola len moja domnienka?)
Po štvrté, tváril sa, akoby mal na jazyku niečo skutočne dôležité.
Po piate, už nič. Takto málo som o ňom vedela.
Všetko na Kaelovi mi pripadalo komplexné, no zároveň jednoduché. Vnútri mi toho veľa nepovedal, akurát sa ma opýtal, či si dám ešte pizzu. A prišiel za mnou von. Tak prečo tam len tak stál obklopený silovým poľom, prestupoval z nohy na nohu a díval sa na mňa, akoby slová boli preňho ťažký oriešok? Začala som niečo hovoriť, aby som prelomila napätie, ale včas som sa zastavila. Neuľahčím mu to. Dám mu ochutnať z jeho vlastnej medicíny a uvidím, či sa mu to páči.
Milan Buno, knižný publicista