BRATISLAVA – Hlavná hrdinka Sidonie Forsythová chce zúfalo zachrániť život svojej sestry, preto súhlasí s desivým osudom. Za múrmi hradu Craven žije Jonas Merrick, notoricky známy darebák a zvodca, ktorému sa má oddať na sedem hriešnych nocí.
Má to byť príšerne zjazvené monštrum…no z Jonasa sa vykľuje muž ako žiadny iný. Počas toho týždňa si Sidonie zrazu uvedomí, že jej na tom darebákovi napriek všetkému záleží. Jonas je navonok drsný, osamelý, ale čosi v ňom je, čo ju k nemu priťahuje.
A naopak, Jonas rýchlo zistí, že v jej spoločnosti sa cíti inak. Iskrí to a jemu sa páči nevinná krása, múdrosť, ale aj nečakaná odvaha Sidonie. Ak by aj chcel zabudnúť na svoj údel, ten mu okamžite pripomenie odraz v zrkadlách, ktorými si vyzdobil izbu.
No ale tých sedem nocí nebude len vášnivých a hriešnych, ale aj nebezpečných. Za bránami hradu totiž stoja nepriatelia s odhodlaním všetko zničiť. Prežije to ich rodiaca sa krehká láska?
Sedem hriešnych nocí z vydavateľstva Ikar od Anny Cambellovej je veľmi svieži a zmyselný príbeh so skvelými postavami, svižnými dialógmi a nečakanými prekvapeniami.
Cambellová pozná silné stránky tohto žánru a šikovne to využila, takže pošteklí všetky vaše zmysly.
Začítajte sa do novinky Sedem hriešnych nocí:
Pobrežie južného Devonu november 1826
V tú noc, keď sa rozpadol život Sidonie Forsythovej, nebo akoby mala napoly pretrhnúť búrka.
Kone šialene dupotali po prašnej ceste a rozkolísaný koč sa náhle zastavil. Vietor fúkal tak silno, až sa koč knísal, dokonca aj keď stál. Sidonie mala asi minútu, aby sa nadýchla. Potom sa obrátila ku kočišovi, ktorý vyzeral v tme ako tieň. Otvoril jej dvere.
„Sme pri hrade Craven, slečna,“ zakričal do dažďa.
Sidonie na chvíľu stuhla od strachu, čo ju čaká v hrade. Naozaj vyzeral strašidelne.
„Nemôžem kone nechať postávať, slečna. Pôjdete dnu?“
Pocítila nutkanie požiadať kočiša, aby ju odviezol naspäť do bezpečia, do Sidmouthu. Teraz by ešte mohla odísť a nič by sa nestalo. Nikto by sa ani nedozvedel, že tu vôbec bola.
Lenže čo by potom bolo s Robertou a jej synmi?
Jej sestra sa ocitla v zúfalej situácii, a tak Sidonie nemala na výber. Vzala si kabelku a vystúpila z koča, dávala pozor, aby sa nepošmykla na klzkých mačacích hlavách. Zdvihla zrak na čierne obrysy pred sebou.
Myslela si, že v koči bolo chladno, ale vonku na otvorenom priestranstve doslova mrzla. Prikrčila sa, keď jej vietor nadvihol vlnený plášť a zabodol sa jej až do kostí ako nôž do masla. Akoby sa naozaj ocitla v nejakom stredovekom horore. Okrem toho sa aj blýskalo. Kone od nervozity podupávali a vzpínali sa.
Kočiš sa napokon zľutoval a neodišiel hneď. „Bude vás niekto čakať, slečna?“
Hoci vietor priam zavýjal, v hlase mu počula obavy, ktoré akoby boli ozvenou jej vlastných. Sidonie sa napriek vetru vystrela. „Áno, ďakujem vám, pán Wallis.“
„Tak teda pôjdem.“ Kočiš vyliezol späť na kozlík, švihol bičom a kone sa neisto rozbehli.
Sidonie si vzala kufor a vyšla po schodoch k ťažkým dverám. Vyčnieval nad nimi oblúk, ktorý ich čiastočne chránil. Na obzore sa znova zablýskalo, až sa svetlo blesku odrazilo v mosadznom klopadle v tvare levej hlavy. Stisla ho rukou v rukavičke a nechala ho dopadnúť. Bože, cez ten vietor vnútri určite nikto nepočuje.
Sidonie čakala na odpoveď a mala pocit, že teplota znova klesla o pár stupňov. Pritisla sa k dverám, aby na ňu tak nepršalo. Dopekla, čo urobí, ak sa ukáže, že tento hrad je neobývaný?
Po chvíli sa však dvere otvorili a objavila sa v nich staršia žena. Sidonie už drkotali zuby a celá sa chvela. Vietor fúkol žene do plameňa sviece a takmer ju zhasol.
„Ja…“ ozvala sa Sidonie do burácania hromov, ale žena sa medzitým obrátila. Sidonie nezostávalo nič iné, iba za ňou vykročiť. Vošla do obrovskej predsiene pripomínajúcej jaskyňu, v ktorej sa mihali tiene. Na kamenných stenách viseli nejasné hnedé tapisérie. Vpredu stál veľký kozub, no nehorelo v ňom, takže mala pocit, že tu nikto nie je vítaný. Sidonie sa zachvela, lebo aj z podlahy akoby sa šíril chlad. Kdesi za ňou sa zabuchli ťažké dvere, zdalo sa jej, ako keby zaburácal hrom. Vyľakane sa obrátila a zbadala ďalšieho starého obyvateľa tohto hradu. Tentoraz to bol muž s veľkým kľúčom v ruke.
Dočerta, čo som komu urobila, že som prišla na toto Bohom zabudnuté miesto?
Dvere sa zatvorili, nastalo zlovestné ticho, ktoré však bolo horšie ako akýkoľvek krik. Jediný zvuk vydávala kvapkajúca voda z jej premočeného plášťa. Sidonie si uvedomila narastajúci strach, ktorý ju sprevádzal odvtedy, ako súhlasila, že pomôže svojej sestre Roberte. Vedela, že to bude náročné, dokonca desivé, ale dúfala, že to zvládne rýchlo. Teraz ju strach akoby schmatol do svojich pazúrov a mala pocit, že už nikdy neuvidí okolitý svet.
Nedávaj toľký priechod svojej predstavivosti, pomyslela si. Už aj prestaň.
Nijako ju to neupokojilo. V hrdle cítila horkosť, no napriek tomu vykročila za mlčiacou domácou po dláždenej podlahe. Zdalo sa jej, akoby aj ona bola jedným zo zlomyseľných duchov, čo sa skrývali v kútoch.
Napadlo jej, že Robertino utrpenie bude pokračovať, ak ona teraz zlyhá.
Dokážem to, zopakovala si v duchu.
Zašla už priďaleko, nemohla sa len tak vzdať, hoci tento plán predstavoval riziko. Sidonie sem dorazila sama a bezbranná, až teraz jej zišlo na um, aké to bolo z jej strany hlúpe. Kiežby mala na výber aj inú možnosť, ako zachrániť svoju sestru.
Žena sa vliekla ďalej. Sidonie bola taká stuhnutá od chladu, že takmer nedokázala hýbať nohami. Muž sa neponúkol, že jej vezme kufor alebo plášť. Všimla si, že zmizol tak rýchlo, ako sa objavil. Ako keby na chvíľu videla ducha.
Spolu so ženou sa priblížili k dverám na opačnej strane steny, rovnako impozantnej ako vchodové dvere. Žena ich potlačila, ale pohli sa len trochu na škrípajúcich pántoch. Sidonie sa snažila upokojiť a vošla do svetlej miestnosti.
Zastala na jednom konci, chvejúc sa od chladu. V miestnosti stáli dlhočizný stôl a ťažké tmavé dubové stoličky, zašlé od času. Bola to pravdepodobne miestnosť určená pre väčší počet ľudí, ale momentálne v nej sedel iba jediný človek.
Jonas Merrick.
Milan Buno, knižný publicista