BRATISLAVA – Mocenské kuloáre Washingtonu, honosné aukčné siene New Yorku a Londýna, vysvietené ulice Paríža, ale aj nehostinná saudskoarabská púšť – všade tam sa odohráva strhujúci dej románu Daniela Silvu Špiónka, ktorý vychádza v novom vydaní.
Pre Gabriela Allona a jeho ženu Chiaru to mal byť pokojný víkend v Londýne. Ten sa však náhle skončí vo chvíli, keď sa stanú nedobrovoľnými účastníkmi samovražedného útoku islamského atentátnika. Gabriel na rušnej ulici vycvičeným okom spozoruje útočníka a sleduje ho, no keď vytiahne zbraň a chce ho zneškodniť, zrazia ho k zemi dvaja policajti.
Allon je zdrvený z krviprelievania, ktoré sa mu nepodarilo odvrátiť. Utiahne sa do ústrania v Cornwalle ale dlho tam nezostane. Opäť sa vracia do tajných služieb a tentoraz sa musí postaviť zoči-voči fanatickému jemenskému imámovi, ktorý bol kedysi plateným agentom CIA. Teraz však dokončuje prípravy na novú vlnu vražedných útokov vo veľkomestách na západe.
Gabriel Allon so svojím tímom vymyslí v krátkom čase dômyselný plán, ako novú teroristickú sieť zneškodniť. Ak má ale uspieť, musí sa vrátiť do svojej vlastnej krvavej minulosti a stretnúť sa so ženou, na ktorú by najradšej zabudol. Samotárska dedička miliardárskeho impéria a dcéra odvekého nepriateľa je však jediná, ktorá môže Gabrielovi pomôcť. Iba ona sa môže dostať zo západného sveta do toho islamského…
Daniel Silva
Špiónka je opäť mimoriadne prepracovaný špionážny triler, ku ktorému si Daniel Silva všetko detailne naštudoval a vystaval perfektnú zápletku.
„Každý, kto sa zaujíma o globálnu vojnu proti terorizmu, nepochybne príde na to, že som si pri tvorbe postavy Rašída al-Husejního požičal niektoré fakty zo životopisu duchovného al-Káidy narodeného v Amerike Anwara al-Awlakího vrátane jeho jemenských koreňov, spojenia s dvoma únoscami z jedenásteho septembra 2001 v San Diegu a severnej Virgínii a jeho cesty od umiernenosti k radikalizmu a teroru,“ vysvetľuje Daniel Silva.
Daniel Silva je americký spisovateľ, ktorý pôsobil ako korešpondent na Blízkom východe. Videl zblízka skutočnú vojnu i vojnu tajných služieb. Oženil sa s novinárkou, svoju prácu v médiách zavesil na klinec a stal sa profesionálnym spisovateľom. Vo svojom prvom románe Prísne tajné zobrazil boj tajných služieb na pozadí jednej z najväčších operácií 2. svetovej vojny – vylodenia Spojencov v Normandii.
Začítajte sa do trileru Špiónka:
Prvá bomba explodovala na Avenue des Champs-Élysées o 11.46. Riaditeľ francúzskej bezpečnostnej služby neskôr uviedol, že nedostal žiadne varovanie v súvislosti s hroziacim útokom. Jeho neprajníci by sa na tom výroku zrejme dobre zabavili, keby nebolo vysokého počtu obetí. Varovné znamenia priam bili do očí, tvrdili. Iba slepý alebo zámerne nevšímavý človek by ich nevidel.
Pokiaľ išlo o Európu, načasovanie útoku nemohlo byť horšie. Po desaťročiach rozhadzovania peňazí na sociálne účely kontinent balansoval na pokraji fiškálnej a menovej katastrofy.
Dlhy európskych krajín prudko narastali, štátne pokladnice zívali prázdnotou, rozmaznaní občania starli a strácali ilúzie. Nastúpilo prísne šetrenie. V súčasnej situácii už nijaká krava nebola dosť posvätná; bolo treba nemilosrdne znížiť výdavky na zdravotnú starostlivosť, univerzitné vzdelávanie, na podporu kultúry, dokonca aj penzie. Slabšie ekonomiky na takzvanej periférii Európy sa rúcali ako domčeky z karát. Grécko sa pomaly potápalo do Egejského mora, Španielsko sa sotva držalo nad vodou a z írskeho zázraku sa stal prízrak. Mnohí eurokrati v bruselských salónoch nahlas hovorili — čo bolo ešte nedávno nemysliteľné —, že sen o európskej integrácii zomiera. A niektorí v temnejších chvíľkach dokonca rozmýšľali, či nezomiera tá Európa, akú poznajú.
V priebehu toho novembra sa zrútil ďalší pilier viery — presvedčenie, že Európa je schopná prijať nekonečnú vlnu moslimských prisťahovalcov zo svojich bývalých kolónií a súčasne si zachovať vlastnú kultúru a spôsob života. Čo sa začalo ako dočasný program, ktorý mal vyriešiť nedostatok pracovných síl po druhej svetovej vojne, napokon navždy zmenilo tvár celého kontinentu. Takmer každé veľkomesto obklopovali nepokojné moslimské predmestia a mnohým krajinám hrozilo, že moslimovia budú do konca storočia tvoriť väčšinu obyvateľstva. Nikto z mocných sa však neunúval osloviť pôvodných obyvateľov Európy, predtým ako otvorili dvere dokorán, a tí sa teraz, po rokoch relatívnej pasivity, začali búriť. Dánsko uvalilo prísne obmedzenia na manželstvá prisťahovalcov. Francúzsko vydalo zákaz nosiť na verejnosti závoj zahaľujúci celú tvár. A Švajčiari, ktorí sa sotva znášali medzi sebou, v referende rozhodli, že ich čisté mestečká a mestá nebudú špatiť nepekné veže minaretov. Vedúci predstavitelia Veľkej Británie a Nemecka vyhlásili multikulturalizmus, náboženstvo postkresťanskej Európy, za mŕtvy. Väčšina sa už nebude skláňať pred menšinou, tvrdili. Nebude prižmurovať oči pred extrémizmom, ktorý prekvitá v jej strede. Odveký boj Európy proti islamu vstúpil do novej, potencionálne nebezpečnej fázy.
Mnohí sa obávali, že to bude nerovný zápas. Jedna strana bola už stará, unavená a prevažne spokojná sama so sebou. Tá druhá bola ochotná vraždiť pre čarbanicu v dánskych novinách.
Milan Buno, knižný publicista