Dalajlama a jeho nevšedný príbeh

BRATISLAVA – Knihu si s chuťou prečítal aj Jozef Banáš, ktorý sa dokonca v roku 2014 osobne stretol s Dalajlamom. „Vítam túto knihu odborníka na tibetský budhizmus Alexandra Normana. Je to kniha, ktorá vystihuje obidve stránky tibetského budhizmu a dalajlamu. To znamená tú duchovnú, hlásanie najmä súcitu, aj tú politickú časť.“

Je to príbeh o charizmatickom človeku, ktorý vypredáva športové štadióny od Sydney až po Oslo a Johannesburg. Na twitterovom účte má dvadsať miliónov followerov, viac ako pápež. Je nositeľom Nobelovej ceny za mier a jeho tvár zdobí ciferníky hodiniek a šetriče obrazovky. Internetový predajca Amazon ponúka okolo dvesto jeho kníh. Predaj niektorých titulov presiahol miliónovú hranicu.

Napriek tomu všetkému ľudia nie veľmi poznajú kultúru, ktorú Dalajlama stelesňuje. Mnohé všeobecne známe fakty sú skreslené a to chce napraviť táto kniha. Norman vám približuje doslova úmysly a myšlienky, ktoré dalajlamu viedli k určitým rozhodnutiam. Jeho činy zasadil do historického a kultúrneho kontextu, a viac sa zameriava nie na to, aký je dalajláma, ale čo chce povedať. Čo nám chce odovzdať.

Kniha Dalajlama – Nevšedný príbeh z vydavateľstva Ikar je výborná lekcia, ktorá nás môže učiť láskavosti, súcitu a dobroty v každodennom živote.

Vypočujte si úryvok.
Z knihy číta Boris Farkaš:

Alexander Norman je autor úspešnej historickej knihy o dalajlamoch Holder of White Lotus. Pre Jeho Svätosť štrnásteho dalajlamu napísal viacero príhovorov a bol členom jeho osobitnej inšpekčnej komisie. V súčasnosti je riaditeľom charitatívnej organizácie Help Tibet so sídlom v Londýne.

Prečítajte si úryvok z knihy Dalajlama:

Všimol som si, že je puntičkársky, čo vidno na jeho vždy upravených nechtoch, ale na oblečenie si nepotrpí. Nosieva kvalitné šaty, no rozhodne nie vyberané. Pevné topánky má vždy vyleštené, kvalitné, no neokázalé. Rupert Murdoch – mediálny magnát a určite nie moralista – kedysi dalajlamu nazval „prešibaným starým mníchom v Gucciho mokasínach“. Mýlil sa. Dalajlama zásadne nosí Hush Puppies, nikdy nič od Gucciho. Doma chodieva v žabkách.

Zdroj: Ikar

Je pravda, že má záľubu v kvalitných hodinkách, no nezbiera ich. Bežne nosieva jednoduché zlaté rolexky. Hodinky, pre ktoré už nemá využitie, spravidla daruje. Jedny mám aj ja (pôvodne ich od kohosi dostal do daru). Sú to jednoduché hodinky Jaeger-LeCoultre Memovox z nehrdzavejúcej ocele s mechanickým budíkom (nepochybne ho ocenil), ktoré nosieval v šesťdesiatych rokoch.
Čo sa týka majetníctva, dalajlama je všetko možné, len nie extravagantný, hoci pripustil, že má pomerne „márnotratnú“ náturu. V mladosti napríklad skupoval zvieratá určené na porážku – až do okamihu, keď ich jeho úrad už nemal kam umiestniť. V dospelosti pri svojej prvej ceste do Spojených štátov v roku 1979 zašiel viackrát do nákupného centra. Jeho učiteľ Ling Rinpočhe ho však upozornil, aby nekupoval zbytočnosti, a pokiaľ viem, odvtedy ho v obchode videli iba zriedka. Dalajlama nevlastní počítač, takže nenakupuje ani cez internet. Jeho nestriedmosť – ak sa to dá tak nazvať – sa obmedzuje na rozdávanie peňazí, predovšetkým na humanitárne účely. Keď sa v roku 2012 stal laureátom Templetonovej ceny, okamžite väčšinu z dvojmiliónovej odmeny venoval Fondu na záchranu detí, ako poďakovanie za štedrosť organizácie k tibetským utečencom krátko po svojom odchode do vyhnanstva.

Dalajlama sa o potreby a vôľu druhých zaujíma aj v súkromí. Ak sa podáva iba čaj, opýta sa, či by ste si nedali radšej kávu. Dôsledne dbá, aby okrem jeho obľúbeného syru čhura (tibetský sušený syr tvrdý ako kameň) boli k dispozícii oriešky alebo sušienky. Keď treba, zatiahne závesy, aby vám slnko nesvietilo do očí. Opýta sa, či je vám teplo alebo zima a podľa toho nastaví kúrenie či klimatizáciu. Ak sa mu zdá, že prijímacia sála by mohla byť útulnejšia, požiada personál, aby presunul nábytok, kým nie je všetko tak, ako má byť. Spomínam si, ako som ho na začiatku našej známosti krátko pred tlačovou konferenciou nachytal pri presúvaní stoličiek v hotelovej izbe.

Dalajlama je veľký jedák, sčasti preto, že ako vysvätený mních môže prijímať potravu iba dvakrát denne, ale nikdy nie popoludní – môže však spraviť výnimku, keď je hosťom na slávnostnom obede v zahraničí –, a počas mimoriadne náročných dní si popoludní môže dať jednu či dve sušienky. Jeho jedálniček je jednoduchý, dalajlama nie je vyberavý. Vo všeobecnosti inklinuje k vegetariánstvu, no pri zhoršenom zdravotnom stave a na rady lekárov nemá najmenšie zábrany zjesť mäso – nepochybne sa však pomodlí za posmrtné blaho všetkých skonzumovaných tvorov.

V súvislosti s napĺňaním potrieb dalajlama občas žartuje, že by si nevedel uvariť ani čaj. V mladosti pomáhal v kuchyni paláca Potala s prípravou khabzä (novoročné sušienky), ale inak nevarí a zriedkakedy navštívi kuchyňu. V mladosti rád zakladal oheň, no rozsah podobných činností bol striktne limitovaný, keďže od útleho detstva ho obklopuje služobníctvo a rôzni pomocníci. Tí tvoria jeho bezprostredné spoločenstvo. Doma je ich okolo desať vrátane kuchárov a opatrovníkov. Dalajlama má štyroch či piatich osobných asistentov, všetko mníchov, a niekoľkých stálych sluhov, ktorí pre svoj pokročilý vek vykonávajú už iba najjednoduchšie povinnosti a zostávajú s dalajlamom skôr ako priatelia. K tomuto malému spoločenstvu sa obracia, keď si na konci náročného dňa potrebuje odpočinúť a porozprávať sa.

Zamestnanci úradu sú rozdelení do tibetskej a anglickej sekcie a zväčša ho tvoria laici. Kancelária zamestnáva štyroch (ešte donedávna iba dvoch) hlavných osobných tajomníkov, ktorí majú k dispozícii obmedzený počet podriadených. Dalajlama si osobne vyberá spolupracovníkov (vzhľadom na jeho mníšsky stav sú to výlučne muži), ale zoznam kandidátov mu predkladá Ústredná tibetská administratíva. Spoločne predstavujú čosi ako jeho „oči a uši“ mimo vymedzeného priestoru v Gandän phodangu, ako sa hovorí dalajlamovej rezidencii, tzv. labrangu (asi ako sa administratíve vo Washingtone hovorí Biely dom). Dalajlama pozorne počúva hostí a od rodiny a priateľov získava ďalšie potrebné informácie.

Milan Buno, knižný publicista