Hercule Poirot v novej detektívke Slony nezabúdajú

BRATISLAVA – Detektívku Slony nezabúdajú napísala Agatha Christie v roku 1972 ako posledný román, v ktorom vystupujú Hercule Poirot a autorka detektívnych románov Ariadne Oliverová. A práve pani Oliverová presvedčí slávneho detektíva, aby jej pomohol odhaliť pravdu o istom starom zločine…

Pred dvanástimi rokmi sa neďaleko sídla Dom nad útesom našli telá muža a ženy – boli to generál Alistair Ravenscroft s manželkou Margaret. Obaja zomreli na strelné poranenia, ale kto zabil koho? Bola to dohoda manželov o samovražde? Zločin z vášne? Alebo nebodaj chladnokrvná vražda?

Hercule Poirot sa pokúša rozlúsknuť túto záhadu na želanie Celie, krstnej dcéry svojej priateľky Ariadne Oliverovej. Celia je dcérou zastreleného manželského páru a chce sa po rokoch konečne dozvedieť pravdu o smrti svojich rodičov.

Poirot si postupne utvára obraz o starom zločine iba na základe jednotlivých svedectiev a vyhlásení svedkov. Čím hlbšie sa ponára do vyšetrovania, tým väčšmi sa utvrdzuje v tom, že ak chýbajú fyzické dôkazy, treba sa spoľahnúť na to, že „staré hriechy vrhajú dlhé tiene“.

Slony nezabúdajú patrí podľa mnohých čitateľov k tomu najlepšiemu, čo Agatha Christie napísala. Vďaka samotnej zápletke, ale tiež preto, že je tam len pár postáv a nič vás neruší. Vyšetrovanie plynie, odkrýva sa jedna stopa za druhou a napriek tomu netušíte, ako sa to celé skončí. Výborne vykreslené je spomínanie slonov, čiže ľudí, ktorí si naozaj pamätajú, ktorí majú takpovediac sloniu pamäť a Poirot vie v týchto spomienkach nájsť prepojenia a súvislosti.

Začítajte sa do detektívky:

LITERÁRNY OBED

Pani Oliverová sa obzerala v zrkadle. Kútikom oka letmo pozrela na hodinky na kozubovej rímse, ktoré, ak si dobre pamätala, dvadsať minút meškali. Potom sa opäť pustila do skúmania svojich vlasov. Vôbec sa nezdráhala priznať si svoj problém, že neprestajne potrebuje meniť účesy. Už vyskúšala takmer všetko. Raz strohý pompadour, potom zas účes, pri ktorom mali vlasy sčesané dozadu odhaľovať jej intelektuálne pôsobiace obočie — teda aspoň v to dúfala. Vyskúšala pevné, úhľadné kučierky i akúsi umelecky rozstrapatenú frizúru. Dnes však musela uznať, že na tom, čo má na hlave, až tak veľmi nezáleží, pretože sa chystala spraviť niečo, čo robila len veľmi zriedkavo — vziať si klobúk.
Na vrchnej poličke šatníka pani Oliverovej ležali štyri klobúky. Jeden slúžil výlučne na svadby, vtedy bol klobúk úplná nevyhnutnosť. Pani Oliverová mala také rovno dva. V okrúhlej škatuli mala odložený klobúk s pierkami. Tesne priliehal k hlave a obstál by, aj keby sa cestou z auta do kostola či v dnešných časoch veľakrát aj na radnicu náhle strhla búrka.
Druhý, elegantnejší, bol určený len na svadby za letných sobotných popoludní. Zdobili ho kvietky, šifón a žltá sieťka. Zvyšné dva klobúky boli o čosi univerzálnejšie. Jeden z nich pani Oliverová nazývala „vidiecky“; bol zo svetlohnedej plsti, mal vkusnú striešku, ktorá sa dala vyhnúť dohora, a hodil sa k tvídovým kostýmom s akýmikoľvek vzormi.
Pani Oliverová mala jeden teplý kašmírový pulóver a jeden tenký pulóver na horúce dni, a oba k tomuto klobúku farebne ladili. Hoci tie pulóvre nosila často, klobúk nepoužívala takmer nikdy. Veď komu by sa už len chcelo dať si klobúk iba nato, aby sa šiel na vidiek naobedovať s priateľmi?
Štvrtý klobúk bol zo všetkých najdrahší a tiež výnimočne odolný. Pani Oliverovej občas napadlo, že je taký odolný asi preto, lebo bol taký drahý. Bol to vlastne akýsi turban vytvorený kontrastujúcimi vrstvami zamatu v celkom pekných pastelových odtieňoch, ktoré sa hodili ku všetkému.
Pani Oliverová na okamih zaváhala a zavolala si pomoc.
„Maria,“ zvolala, potom znova a hlasnejšie zopakovala: „Maria! Poďte sem na chvíľku.“
Maria prišla. Bola zvyknutá pani Oliverovej radiť, keď sa rozhodovala, čo si má obliecť.
„Ako vidím, beriete si svoj pekný elegantný klobúčik,“ podotkla Maria.
„Áno,“ odvetila pani Oliverová. „Chcela som sa opýtať, či podľa vás vyzerá lepšie takto, alebo opačne.“
Maria o kúsok ustúpila a zahľadela sa na ňu. „Teraz ho ale máte naopak, nie?“
„Áno, viem,“ prisvedčila pani Oliverová. „Som si toho vedomá. No zdalo sa mi, že je to takto lepšie.“
„Ale prečo?“ opýtala sa Maria.
„Nuž, asi je určené, ako to má byť správne. No malo by sa to tak páčiť aj mne, nielen tým ľuďom, čo ho predávajú,“ zdôraznila pani Oliverová.
„Prečo si myslíte, že vyzerá lepšie, keď ho máte opačne?“
„Lebo tak vidieť tú peknú modrú a tmavohnedú, čo je podľa mňa krajšie než z druhej strany, kde je zelená, červená a čokoládová.“
Pri tých slovách si pani Oliverová klobúk zložila a znova si ho nasadila, najprv nesprávnou stranou, potom správnou stranou a napokon bokom, to však obe zavrhli.

Milan Buno, knižný publicista