Sociálne siete

Knihy

Aký bol skutočný príbeh Bielej pani levočskej?

K napísaniu historickej detektívky Biela pani levočská autorku inšpirovala aj legenda o bielej panej, ktorá zradila mesto a pod rúškom noci ho vydala nepriateľom tak, že ich vpustila do mesta. Jej román je však písaný súčasným štýlom, hoci nás zavedie o 300 rokov do minulosti. Der Holland sa pridržiavala reálnych udalostí, viac ako pol roka študovala dokumenty, archívy, až potom sa pustila do písania.

Zverejnené:

Upravené: 22. júna 2021 o 21:10

81

Zdroj: Ikar

REKLAMA

BRATISLAVA – Píše sa október roku 1709. Od katastrofálnej porážky Rákócziho armády pri Trenčíne uplynul viac ako rok. Cisárske vojsko pod velením obávaného Siegberta Heistera vytláča kurucov z Horného Uhorska. Už nielen armády súperia na bojových poliach, ale strádajú aj obliehané mestá, ktoré sľúbili vernosť povstalcom. Jedným z nich je aj slobodné kráľovské mesto Levoča, ktorej obrana je v rukách generála Štefana Andrássyho. V stave núdze si generál veľa sľubuje od daru francúzskeho kráľa, ktorý prinesie do Levoče dobrodružný Holanďan Tillo van Westwijk. Pomôže tento dar kuruckej veci či sa napokon ukáže ako danajský?

Obliehanie Levoče je nerozlučne spojené s legendou o bielej panej. Ale aký bol skutočný príbeh uhorskej šľachtičnej Juliány Korponayovej-Géczyovej? Naozaj spáchala velezradu alebo sa len snažila nájsť v živote lásku a oporu v pravom partnerovi? Ako prežívali obyvatelia Levoče niekoľkomesačné utrpenie, ktoré vyvolalo aj vlnu desivých zločinov?

Historický román Biela pani levočská sa pokúša nájsť odpovede na tieto otázky pri nanajvýš realistickom zobrazení udalostí oných čias. Je to tretí diel série Barok, temné vraždy v obliehanom meste začiatkom 18.storočia. „Biela pani levočská je predovšetkým historický román, aj keď v ňom detektívka zaberá 340 strán z celkových 544. Biela pani alias Juliána Korponayová je jednou z hlavných postáv. Vstupuje do príbehu pozvoľna, má v ňom veľmi dôležité miesto, ale až záver patrí úplne jej,“ vysvetľuje v rozhovore pre SkveléKnihy.sk autorka Tina Van der Holland.

biela pani obraz

zdroj: Ikar

Prečítajte si úryvok z novinky Biela pani Levočská:

Z východnej strany námestia vychádzal nahor zavalitý muž. Na hrubých nohách mal obuté kožené čižmy bez podpätkov, telo mu kryla hnedá kožená vesta bez rukávov, ktorú sťahoval široký opasok z čiernej kože. Ramená i predlaktia mal holé, iba na rukách mal natiahnuté kožené rukavice. Na hlave mu sedela špicatá kukla z tmavej kože, ktorá zahaľovala tvár – boli na nej len otvory pre oči a dolu výrez pre nos a ústa. Konce kukly v podobe širokých strapcov mu siahali až pod plecia.
„Kto je to? Ide z neho strach,“ ozvala sa v zamĺknutej skupinke Juliána Korponayová.
„Netušíte? Vidíte, že ľudia pred ním ustupujú. Nečistý,“ odpovedala jej pani Alaudová.
„Levočský kat,“ upresnil kantor Brezovský.
„A čo sa bude diať? Hádam len nie poprava!“
„Včera sme do klietky hanby zavreli brusičovu dcéru. Drábi ju chytili pred polnocou na ulici,“ vysvetlil richtár Alauda.
„Čo sa s ňou stane?“ hlesla Hedviga Waldnerová.
„Za túlanie sa v nevhodnom čase sme ju odsúdili, že do dnešného západu slnka bude vystavená v klietke hanby,“ pokračoval richtár.
„Tak prečo sem ide kat?“ švihla Korponayová. Zostra, ako by nikto nepredpokladal u dámy, ktorej chodia po rozume večierky.
„Spáchala aj zločin smilstva. Priznala sa, že bola u milenca. Pritom ide o dievča z takej dobrej rodiny. Jej otec je zaťom Petra Kramera, môjho dlhoročného známeho. Braun sa volá. Pozrite sa, tam je,“ richtár ukázal na dom stojaci oproti, na východnej strane námestia. Od radnice sa stred mesta zvažoval, takže brusiča videla celá spoločnosť. Opieral sa o múr, utieral si oči a tvár a sem-tam divo gestikuloval, akoby sa niekomu vyhrážal.
„Nešťastník. Niečo mu je, nezdá sa vám?“ ozval sa kantor Brezovský.
„Je to jeho jediné dieťa. Trpí,“ povedal dôstojný pán Pfannschmiedt.
„Pán richtár, ešte ste mi neodpovedali. Prečo sem ide kat?“ zopakovala Korponayová.
„Mládenec, s ktorým smilnila, uviedol, že mu počarila. Priznala sa. Za čary bude poznamenaná horúcim železom a na tri roky vypovedaná z mesta,“ dokončil Alauda.
Preto ten zápach horiacej matérie, náčinie rozpaľujú, pomyslel si Andrássy.
„Ako na tie čary prišla?“ divila sa vdova Waldnerová.
„Vraj sa ich naučila od Cigánky, čo tu bola s kaukliarmi počas minulého jarmoku.“
„Skutočne? Je veľmi pekná, načo by jej boli kúzla. Nemyslíte, že za takú pochabosť ste jej vymerali príliš tvrdý trest?“
„Drahá pani Waldnerová, dievčina má na rováši tri prehrešky. Túlanie, smilstvo, čary, pričom len za bosoráctvo sa trestá upálením. Osobne som sa zasadil, aby bol trest zmiernený na biľagovanie.“
„A on? Ako ste naložili s jej milencom?“ ozvala sa Juliána.
„Dámy, kladiete zvláštne otázky… Čo by s ním malo byť? Sľúbil, že sa očistí modlitbami a bude žiť mravne, a dopoludnia zaplatil pokutu štyridsať zlatých.“
„To je mi teda spravodlivosť,“ zasipela Korponayová a chcela ešte niečo dodať, ale zmĺkla, keď ju Várady zaťahal za rukáv a niečo zašepkal do ucha.
Kat medzitým došiel ku klietke hanby. Pri nej stáli jeho dvaja pomocníci, jeden z nich ukazoval na kôš, v ktorom blčal oheň a trčala dlhá kovová rúčka.
Kat sa postavil pred klietku a jeho pomocníci vytiahli ženu z klietky. Stála na nohách chabo, pretože jej stuhli počas dlhých hodín za mrežami, keď mala obmedzenú možnosť pohybu. Pokúsila sa spraviť pár krokov, aby sa nielen v nohách, ale aj vo zvyšku tela rozprúdila krv, no pomocníci ju schmatli, každý za jedno rameno, a stlačili do kľaku pred katom.
Ľudia stíchli, šum ustal.
Brusič sa odlepil od domu a zakričal: „Milosť, pán richtár!“
Alauda pokročil vpred a zamietavým posunkom jeho krik uťal.
Mestský sluha udrel do ticha a znovu zabubnoval.
Potom vytiahol zo záhrenia listinu a prečítal, čoho sa obvinená dopustila a ako bude potrestaná.
Žena na kolenách začala plakať. Z jej náreku sa dali zachytiť len útržky: „Milosť… ja ho milujem… nepáľte ma!“
Kat uchopil rúčku nástroja, vytiahol ho z koša a ukázal davu. Dalo sa rozoznať, že na jeho do červena rozžeravenom konci je znak, pripomínajúci veľké V.
Nad námestie sa vzniesli pridusené vzdychy, ku ktorým sa pridal ostrý hvizd prelietajúceho vtáka.
Jeden z pomocníkov roztrhol žene košeľu na pleci tak, aby sa obnažila časť chrbta okolo lopatky.
Kat pristúpil k odsúdenej a rýchlym pohybom jej priložil rozpálený koniec na odhalenú kožu.
Žena zvrieskla, jej plač sa zmenil na kvílenie, potom vytie.
Kat držal nástroj pritlačený, do ovzdušia pribúdal zápach zhoreného mäsa.
„Čo ten kat stvára?“ skríkla Korponayová. „Prečo ju mučí? Veď ju má len poznačiť!“
Vytie nešťastnice prešlo z trýznivého ryku do neľudského chrčania.
Oproti pri dome sa nešťastný brusič skrčil a telo sa mu triaslo od vzlykov.
„Dosť!“ pani Alaudová buchla muža päsťou do ramena: „Zastavte to!“
Až vtedy sa richtár prebral a zakričal na kata, aby železo odložil.
Kat tak urobil, pomocníci pustili ženu, a tá sa zviezla na zem.
Súčasne s ňou sa na dlažbu v podlubí zosunula Hedviga Waldnerová.

 

TIEŽ BY SA VÁM MOHLO PÁČIŤ

REKLAMA