Bill Gates: Naozaj vzrušujúci špionážny príbeh!

Toto je špionážny príbeh, ktorý známy autor špionážnych trilerov John le Carré označil za „najlepší skutočný špionážny príbeh, aký som kedy čítal.“
A Bill Gates zasa o ňom povedal, že je rovnako vzrušujúci, ako jeho obľúbené špionážne romány.

BRATISLAVA – Reč je o novinke Špión a zradca, autorom je Ben Macintyre a je to skutočný príbeh Olega Gordijevského, ktorý bol agentom ruskej KGB, veľmi bystrý, kultivovaný, šikovný… ale veľmi rýchlo začal považovať komunistické zriadenie Sovietskeho zväzu za zločinecké, barbarské, neschopné reformy.
A aj preto začal pracovať pre britskú tajnú službu MI6.

Jeho príbeh je naozaj fascinujúci – veľmi nepríjemne ho zaskočil vpád vojsk Varšavskej zmluvy do Československa v roku 1968 a aj to prispelo k jeho takpovediac zrade, keď začal západu dodávať množstvo tajných informácií. Pomáhal im odhaľovať ruských špiónov, odkrýval tajné plány ruskej spravodajskej služby. Dokonca do veľkej miery ovplyvnil rokovania Margaret Thatcherovej a Michaila Gorbačova.

Oleg Gordijevskij mal v KGB veľmi vysoké postavenie a preto aj prístup k naozaj stráženým tajomstvám, ktoré poskytoval Británii. V tomto je jeho príbeh skutočne vzrušujúci, pretože sledujete ako doslova ovplyvňoval priebeh studenej vojny a ako dokáže jediný človek meniť názory, pohľady a budúcnosť jednotlivých krajín.

Reagan aj Thatcherová chápali studenú vojnu v zmysle komunistického ohrozenia mierovej západnej demokracie. Vďaka Gordijevskému si teraz uvedomovali, že sovietska úzkosť pravdepodobne predstavuje väčšiu hrozbu pre svet ako sovietska agresia. Vo svojich pamätiach Reagan píše: „Počas troch rokov som sa o Rusoch naučil čosi prekvapujúce: mnohí ľudia na vrchole sovietskej hierarchie sa naozaj báli Ameriky a Američanov… Začal som si uvedomovať, že mnohí sovietski funkcionári v nás videli nielen protivníkov, ale aj potenciálnych agresorov, ktorí na nich v rámci prvého úderu môžu vypustiť jadrové zbrane.“

Kniha Špión a zradca z vydavateľstva Ikar je výborný pohľad na politiku a prácu spravodajských služieb v Sovietskom zväze, Británii aj USA. V závere knihy sledujete útek Gordijevského zo Sovietskeho zväzu cez Fínsko do Londýna a tá časť je neskutočne napínavá. Akoby ste sledovali filmový triler.

Vypočujte si úryvok.
Z knihy číta Dado Nagy:

Prečítajte si úryvok z knihy Špión a zradca:

KGB v zahraničí nasadzovala dva odlišné typy špiónov. Prvý bol formálne krytý – patril medzi sovietskych diplomatov či konzulárnych úradníkov, kultúrnych alebo vojenských pridelencov, akreditovaných novinárov či obchodných zástupcov. Diplomatická ochrana znamenala, že ak sa aktivity týchto „legálnych“ špiónov odhalili, nebolo ich možné stíhať za špionáž, ale iba vyhlásiť za persona non grata (neželanú osobu) a vyhostiť z krajiny. Na druhej stane „ilegálny“ špión (po rusky nelegal) nemal nijaký úradný status, zvyčajne cestoval pod falošným menom s nepravými dokladmi a jednoducho nenápadne zapadol v ktorejkoľvek krajine, kam ho umiestnili. (Na Západe sú takíto špióni známi ako NOC – Non-Official Cover, teda neoficiálni tajní agenti.) KGB umiestňovala ilegálov po celom svete, kde pôsobili ako bežní občania, skryto a podvratne. Rovnako ako legálni špióni aj oni zhromažďovali informácie, získavali agentov a uskutočňovali rozličné formy špionáže. Niekedy ako „spiaci agenti“ zostávali dlhý čas skrytí, aby ich odrazu aktivovali. Zároveň predstavovali potenciálnych príslušníkov piatej kolóny, pripravených na boj v prípade vypuknutia vojny medzi Východom a Západom. Ilegáli pracovali mimo dosahu oficiálneho radaru, preto ich nebolo možné financovať vystopovateľnými spôsobmi a nedalo sa s nimi komunikovať bezpečnými diplomatickými kanálmi. No na rozdiel od špiónov akreditovaných na veľvyslanectve zanechávali iba málo stôp, ktoré by mohli sledovať kontrarozviedni vyšetrovatelia.

Milan Buno, knižný publicista