Vravia, že ho zavraždili. Môže im veriť?

Keď pracujete v právnickej brandži už dlhšie (ako ja), viete, že s najväčšou pravdepodobnosťou sa na vás začnú lepiť blázni. Občas sa pri vás zjavia na večierkoch a šepkajú vám do ucha, že vedia, kto zavraždil Kennedyho a Palmeho. Inokedy vás presviedčajú o tom, že katastrofy, ako napríklad potopenie trajektu Estonia, sa nikdy nestali. A niekedy vám aj vysvetlia dôvod. Nech sa na to pozriete akokoľvek, iba vo výnimočných prípadoch vám povedia niečo múdre. Tohto sivovlasého muža, ktorý ma konfrontoval so svojím príbehom na Henryho pohrebe, som takmer okamžite zaradil ku skupine bláznov. Pravdupovediac, kto by už len chcel zavraždiť Henryho?

BRATISLAVA – Ak ste si obľúbili postavu advokáta Martina Bennera – nie je čo riešiť J Najskôr vyšla kniha Pochované klamstvá, potom Klamstvá, ktoré hovoríme  a teraz je tu tretia kniha Ten, ktorý klope. Vynikajúca detektívka, v ktorej sa Martin opäť zapletie do neuveriteľných vecí…a pritom na začiatku boli len zásnuby a obyčajný balíček, ktorý mal vyzdvihnúť.

Advokát Martin Benner obľubuje starožitnosti. Po smrti dobrého priateľa Henryho dostane ponuku, ktorá sa neodmieta ‒ prevziať Henryho podiel v starožitníctve v New Yorku. Nadšenie však netrvá dlho. Martina vyhľadá muž, ktorý tvrdí, že Henry nepodľahol chorobe, ale bol zavraždený.

Zakrátko si Martin všimne, že ho ktosi sleduje, v okolí domu nachádza podozrivé stopy v snehu. Pod tlakom okolností sa púšťa do horúčkovitého honu na pravdu o Henrym. Pátranie ho privádza k cirkvi s priveľkým vplyvom a k starožitníctvu s nekalými obchodnými praktikami. Martinovi robí čoraz väčšie problémy rozlíšiť pravdu od lži, priateľa od nepriateľa.
Kto bol vlastne Henry Schiller? A čo sa stalo v deň jeho smrti?

Ten, ktorý klope z vydavateľstva Ikar je výborne prepracované krimi, napínavé a spletité, takže chvíľami nebudete vedieť, komu veriť. Martina Bennera sme si zamilovali – advokát, ktorý má plno peňazí, v garáži Teslu a nebojí sa užívať si. Navyše má rád ženy, no najviac Lucy, ktorá sa však ide vydávať…
Autorka Kristina Ohlssonová dokáže veľmi ľahko vkĺznuť do kože svojho mačo-hrdinu a pripraví vám prvotriednu zábavu. Verme, že séria s Martiunom Brennerom bude pokračovať.

Vypočujte si úryvok.
Z knihy číta Vlado Kobielsky:

Kristina Ohlssonová je politologička, donedávna zastávajúca pozíciu príslušníčky Protiteroristickej jednotky Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe (OBSE). Pracovala v radoch Švédskej bezpečnostnej služby, na ministerstve zahraničných vecí a v Švédskej akadémii národnej obrany, kde pôsobila ako mladá expertka na konflikty na Blízkom východe a zahraničnú politiku Európskej únie.

Začítajte sa do novinky Ten, ktorý klope:

Sneh privial aj smrť. Snehové vločky veľké ani slivky pokrývali Štokholm a vytvárali prekrásnu zimnú krajinu. Vonku panoval chlad a sneh od Nového roka a teraz bol už apríl. Mestské metro a medzimestské vlaky sa nepohli hodiny, ba dokonca dni. Nepremávali ani rýchlovlaky. Pre hrubú vrstvu ľadu ostali obyvatelia jednotlivých ostrovov odrezaní od pevniny. Akoby to nestačilo, hlavným mestom sa prehnala snehová búrka, preto museli prevádzku letiska Arlanda prerušiť.
Človek potrebuje vo svojom živote výzvy, potrebuje pocítiť odpor, ale bez snehovej búrky by som sa naozaj zaobišiel. Očakával som totiž návštevu z New Yorku a zrazu hrozilo, že nedorazí do Štokholmu podľa plánu. To by bolo veľmi nepríjemné. Mali sme sa zúčastniť na pohrebe a dátumy pohrebov sa presúvajú iba veľmi ťažko. Oznámila mi to žena, ktorá ho organizovala. Jej pracovná pozícia sa volala organizátorka pohrebov a mne pripadala nudná a suchopárna.„Prirodzene, mrzí ma, ak sa na pohrebe nezúčastnia všetci pozvaní,“ povedala. „Bohužiaľ, je takmer nemožné zmeniť dátum pohrebu na poslednú chvíľu.“„Platí to aj v prípade, ak jedna z osôb, ktorá sa nemôže zúčastniť na pohrebe, je sám zosnulý?“ spýtal som sa.„Prosím?“
Chápal som jej zmätok. Ako často plánujú zosnulí doletieť na vlastný pohreb? Henry Schiller však nebol ako ostatní, za života ani po smrti. Dosvedčil by som to nielen ja, ale aj jeho manželka Magda.
S Magdou a Henrym som sa zoznámil pred niekoľkými rokmi na aukcii v Londýne. Bola to moja prvá aukcia, na ktorej som chcel kúpiť svojej dcére Belle domček pre bábiky. Už si nespomínam, ako sme sa dali do reči, ale práve vďaka Schillerovcom som sa zúčastnil na aukcii vín, kde som sa po prvýkrát začal vážne zaujímať o starožitnosti. Stretnutie s Magdou a Henrym mi zmenilo život.
A zrazu bol Henry mŕtvy.
Zomrel v nemocnici v New Yorku, krátko po oslave sedemdesiatych narodenín. S Magdou bývali v New Yorku už niekoľko desaťročí. Obaja sa narodili v Európe, ich skutočná identita sa však nedala vypátrať. Magda len výnimočne spomenula svoje detstvo v Španielsku, Henry rozprával o svojej francúzskej matke a švédskom otcovi ešte zriedkavejšie. Bolo to však veľmi dávno, zaujímalo ich len to, čo sa im prihodilo v dospelosti. Potom však Henry zomrel a všetko sa zmenilo. Magda sa rozhodla zhromaždiť smútiacich hostí na civilnom pohrebe vo Švédsku, aby mohla dať svojho manžela spopolniť. Prekvapilo ma to. Prečo ho nechcela pochovať v New Yorku?
„Henry by si to neželal,“ odvetila Magda, keď som sa jej na to spýtal. „Henryho smrť nemienim tajiť, nechcem však informovať ľudí o nej až po jeho pohrebe. Preto bude najlepšie, ak budeme predstierať, že Henryho švédske korene siahajú oveľa hlbšie, než by si ktokoľvek z nás pomyslel. Chcem tým povedať, že do Štokholmu pocestuje veľmi málo ľudí len preto, aby sa zúčastnili na pohrebe.“
Bol to chytrý plán, nepočítal však s nepredvídateľnými snehovými búrkami.
„Martin, všetko dobre dopadne,“ ubezpečovala ma Magda, keď mi volala z newyorského letiska.
V istom zmysle slova mala pravdu. Snehová búrka postupovala ďalej a letovú prevádzku na Arlande znova obnovili.
Vždy komunikujeme spolu po anglicky. Už od nášho zoznámenia. Magda kedysi pracovala vo Švédsku, no jej švédčina nestála za veľa, a to isté platí o mojej španielčine.
„Nakoniec ste to stihli,“ vyhlásil som. „To je najdôležitejšie.“
Nebudem sa tváriť, že Henryho smrť nepriniesla nič pozitívne. Magda už nemusela stáť v tieni manžela. A ja som mohol uskutočniť svoj sen – stal som sa spolumajiteľom obchodu so starožitnosťami. Henry si výslovne želal, aby som po jeho smrti odkúpil polovičný podiel vo firme. Jeho návrh požehnala aj Magda. Dedičov nemali a Magda nechcela viesť podnik sama. Okrem toho potrebovala peniaze, preto bolo lepšie, keď Henryho podiel predá niekomu, koho pozná a má rada, ako nejakému cudzincovi.
Cestou na pohreb sme, samozrejme, nediskutovali o ich nudnom manželstve ani o prebratí podielu vo firme. Miesto konania pohrebu (zhodou okolností aukčná sieň Bukowskis), spolovice naplnili hostia. S Magdou sme sedeli v rade najbližšie pri rakve. Obzrel som sa. Niekoľko priateľov priletelo z New Yorku, osobne som však poznal iba niektorých z nich.
Upútal ma sivovlasý muž. Sedel v uličke a nahnevane civel priamo pred seba. Keď si všimol, že naňho pozerám, krátko mi kývol hlavou. Pozdrav som mu opätoval.
Nepoznal som ho, on však očividne vedel, kto som.
V čase Henryho smrti ubehli dva roky od nášho prvého stretnutia. O tom, že Henry zomiera na rakovinu, som sa dozvedel iba nedávno. Pochopil som, ako jeho život s Magdou vyzerá. Akoby sa to odohralo len včera. Telefonát s Henrym, krátke vety s jasným obsahom.
Diagnostikovali mu rakovinu.
Zomiera.

Milan Buno, knižný publicista