Sociálne siete

DOMOV

Je mi smutno, keď vidím prázdne lavice, priznáva skúsenosti s online vyučovaním učiteľka z Bratislavy

Zverejnené:

Upravené: 4. februára 2021 o 12:16

273

large bodlakova edfb
ZDROJ: Súkromný archív Silvie Bodlákovej.

REKLAMA

27. január 2021 09:56 Martina Baumann

BRATISLAVA – Kým ešte takto pred rokom sme si nevedeli presne predstaviť, ako sa naše deti učia z pohodlia domova, tak dnes je to už bežná prax. Deti zostali na dištančnom vzdelávaní, ich učitelia sa museli „potrápiť“ s novou metódou vyučovania a rodičia si museli zvyknúť, že deti sú doma celý deň. Nastaviť si nový režim takéhoto fungovania nie je jednoduchý a o to zvlášť, ak sa o jeden počítač často „bijú“ viacerí súrodenci, ktorým práve začína online vyučovanie, prípadne ten istý počítač musí používať aj rodič. Nie v každej rodine je technické vybavenie, od počítača až po kvalitné internetové pripojenie. A tak uplynulý rok bol previerkou nielen digitálnej zručnosti našich žiakov, ale aj previerkou trpezlivosti všetkých – žiakov, učiteľov a, samozrejme, do určitej miery i rodičov.

Pýtali sme sa priamo zo skúsenosti pedagogičky. Situáciu v nasledovných riadkoch už zhodnotila učiteľka informatiky a matematiky Silvia Bodláková zo Spojenej školy Tilgnerovej v Bratislave.

Na otázku „Či sme si zvykli na dištančné štúdium? Na online hodiny?“ odpovedá pedagogička z Bratislavy.

„Ako kto. Je to asi na polovicu. Niektorí sa práve „namotali“, lebo si zvykli a naopak, tí čo sa tešili, že nemusia do školy, začínajú rezignovať. Aj pri menších deťoch aj pri väčších je to závislé od atmosféry v rodine. Od komunikácie medzi rodičmi a deťmi. Teda, ak aj pred takýmto spôsobom sa učenia sa s deťmi rodičia rozprávali, komunikovali a mali pravidlá v domácnosti, je to lepšie. Dieťa dokáže povedať, čo sa mu nezdá alebo páči. Takéto dieťa tiež vie lepšie pochopiť omyl na mojej strane – naplánujem hodinu o 10 minút skôr, ako má byť či mi vypnú net práve počas ich hodiny,“ vysvetľuje na úvod Bodláková.

Ďalej spomína komunikáciu medzi rodičov a dieťaťom, aké sú zvyky v rodine. „Tam, kde ani predtým rodič veľmi nekomunikoval s dieťaťom, sa to teraz rúca. Vzniká ponorková choroba. Mám aj rodičov, s ktorými si to vieme povedať a rodič je komunikatívny, príjme moju radu či naopak rodič, ktorý vie otvorene povedať, čo nezvláda a ja sa snažím nájsť riešenie a takýto rodič sa viac snaží pochopiť tú druhú stranu – nás učiteľov. Som radšej, keď mi rodič napíše, že dieťa nebolo na online hodine, lebo zaspali či podobne, ako keď mi píšu, že nenašli hodinu v kalendári,“ hodnotí učiteľka informatiky a matematiky.

A či si teda zvykla samotná učiteľka z Bratislavy na tento spôsob fungovania? „Ja osobne som si nezvykla. Vidieť deťom tvár a rozprávať sa s nimi tak, že ich vidím a zároveň aj píšeme na tabuľu, či vidím, čo robia v zošite… Sedávam v triede a online učím odtiaľ. Je mi smutno, keď vidím prázdne lavice. V rohu triedy som im postavila stromček, svietnik a darčeky. Verila, som, že aspoň po sviatkoch sa uvidíme. Nejdem ho skladať. Keď sa vrátime do školy, oslávime to. Urobíme si sviatočnú matematiku. Verím, že nie až v júni,“ hovorí na záver Silvia Bodláková.

Silvia Bodláková inšpiruje mnohých učiteľov, rodičov a deti aj na svojom portáli https://www.dobre-napady.sk/.

TIEŽ BY SA VÁM MOHLO PÁČIŤ

REKLAMA