Dobrodružný príbeh Chrobák slečny Bensonovej

BRATISLAVA – Je rok 1950, ocitáme sa v Londýne. Mesto sa spamätáva z druhej svetovej vojny, keď sa jedného dňa hlavná hrdinka príbehu, Margery Bensonová, rozhodne pre obrovskú životnú zmenu. Opustí prácu učiteľky a vyberie sa na tajuplnú a dobrodružnú expedíciu do Novej Kaledónie, aby si splnila svoj veľký sen z detstva. Z celého srdca túži objaviť zlatého chrobáka, o ktorom nie je isté, či vôbec existuje. Keď uverejní v novinách inzerát na asistenta, ktorý by sa spolu s ňou zúčastnil tejto netradičnej výpravy, spozná sa so ženou, ktorá ju priam šokuje.

Zábavná Enid v priliehavom ružovom kostýme a sandáloch so strapcami už na prvý pohľad vyzerá, že kamkoľvek príde, pritiahne nejaký problém. Nakoniec sa však spoločne ocitnú na vzrušujúcom výlete za oceánom, ktorý prekoná všetky očakávania a prinesie im do života niečo, v čo ani jedna z nich na začiatku nedúfala – ohromujúcu silu skutočného priateľstva.

Zdroj: Ikar

Začítajte sa do knihy Chrobák slečny Bensonovej:

KEĎ MALA MARGERY desať rokov, jej srdce si získal maličký chrobák.
V ten deň svietilo slnko a ani jedno okno na fare neostalo zatvorené. Margery si práve živo predstavovala, ako jej drevené hračky po pároch plávajú z jednej strany izby na druhú. Vtom  si však uvedomila, že väčšina zvieratiek bola buď pokreslená, alebo pokazená. Kedysi dávno totiž patrili jej bratom, a niektoré dokonca chýbali úplne. Keď si začala lámať hlavu nad tým, či by mohla dať trojnohú ťavu dokopy s bodkovaným vtákom, vyšiel jej otec zo svojej pracovne a spýtal sa: „Máš pre mňa chvíľu, zlatíčko? Chcem ti niečo ukázať.“
Margery vzápätí položila hračky na zem a vybrala sa za ním.
Pre svojho otca by sa postavila aj na hlavu.
Podišiel k stolu, sadol si a s úsmevom kývol hlavou. Margery dobre vedela, že ju zavolal preto, aby s ňou mohol chvíľu len tak pobudnúť. Odkedy jej štyria bratia narukovali, volával ju k sebe často. Alebo mal vo zvyku postávať dole pri schodoch,akoby bezcieľne hľadal niečo, čo vlastne ani neexistovalo. Mal tie najláskavejšie oči na svete a kvôli plešine vyzeral tak trochu obnažene.
„Myslím, že mám niečo, čo ťa bude zaujímať, dievčatko moje,“ povedal.
„Nie je to nič výnimočné, ale možno sa ti to zapáči.“
V takýchto chvíľach väčšinou prišiel s niečím zo záhrady, avšak tentoraz otvoril knihu s názvom Úžasné tvory. Vyzerala tak významne ako Biblia alebo encyklopédia a zaváňala stuchlinou – tú však bolo cítiť asi aj z neho. Margery stála po jeho boku a zo všetkých síl sa snažila nevrtieť.
Na prvej strane bol nakreslený muž. Na jeho tvári a rukách nebolo nič výnimočné, ale namiesto nôh mal rybí chvost. Od pása nadol vyzeral ako morská panna. Margery nevychádzala z úžasu.
Nasledujúca ilustrácia bola rovnako zvláštna. Na prvý pohľad sa nakreslená veverička javila ako každá iná. Až na jeden detail. Mala totiž krídla. A tak to pokračovalo ďalej, strana za stranou, jeden úchvatný tvor za druhým.
„Aha, pozri sa,“ nabádal ju otec. „No tak, ale toto. Pozri na tohto chlapíka, Margery.“
„Čo myslíš, sú skutočné?“
„Možno.“
„Žijú v zoo?“
„Ach, to nie, srdiečko. Ak aj sú tieto tvory skutočné, ešte ich neobjavili. Sú ľudia, ktorí veria, že existujú, ale ešte sa im ich nepodarilo chytiť alebo to nedokážu.“
Nemala ani potuchy, o čom rozprával. Do tej chvíle verila, že všetko na svete už bolo objavené. Ani vo sne jej nenapadlo, že by to mohlo byť aj naopak – že by najskôr človek objavil niečo na obrázku v knihe a potom sa to vydal hľadať.