Gabriela Futová a jej chlapec, ktorý rozumel psom

BRATISLAVA – Mať psa je snom mnohých detí. Mojím však nie. Psa som mal a veľmi som ho ľúbil, ale odkedy odišiel, žiadneho iného som nechcel. Lenže potom som stretol Jetyho. A Jety sa rozhodol, že chce mňa. Bránil som sa, ale Jety spustil lavínu udalostí, ktorá ma strhla so sebou…

Zachránili spolu psíkov z množiarne, oslobodili psov uviazaných na reťazi a pritom sa dostali do riadnych problémov. Zasahovať musela dokonca aj polícia. Našťastie mama s otcom ho v tom nenechali a ich pochopenie a láska nakoniec všetko vyriešili.

O chlapcovi, ktorý rozumel psom je dobrodružný príbeh o psoch a o veciach, ktoré niekedy nechceme vidieť. Gabika Futová prichádza tentoraz s dobrodružným príbehom o neľahkej téme pre staršie deti.
Ako tvrdí, táto knižka je o zbabelosti, hryzení svedomia, odvahe i neistote, o nezištnej láske a hlavne o psíkoch.
Knihu z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia

Vypočujte si úryvok z knihy.
Číta Daniel Fischer:

Rodinná legenda vraví, že keď ma priniesli z pôrodnice, náš pes Beny – rasa pouličný mix –, si ľahol k mojej postieľke a odmietal sa od nej pohnúť. Stačilo, že som sa zamrvil, a bol okamžite na nohách. Neštekal. Iba pozorne sledoval, či sa budím, alebo sa mrvím len tak. Ak som sa budil, utekal po mamu, takže som vraj ani nemal šancu zaplakať. Bol to náš bejby alarm.
Keď som podrástol, Beny ma naučil chodiť. Trpezlivo ma vodil, aj keď som ho určite kvákal, ako som sa ho držal, aby som nespadol. A potom, keď som dostal riadnu posteľ, spal mi pri nohách. Oficiálne spal v pelechu pri posteli, ale len čo sa za mamou zavreli dvere, vyskočil na posteľ a ležal tak, aby sa ma aspoň trochu dotýkal.
Keď umrel, bol som vlastne ešte malý. Vraj som za ním tri dni nariekal. A odvtedy som vraj málovravný. Ďalšieho psa som odmietal. A odmietam ho dodnes, pretože Beny bol jedinečný. A nenahraditeľný. A ja mám jednoducho zlý pocit, že ak sa do nejakého psa zamilujem, budem to raz veľmi ľutovať.
Všetko sa začalo, keď nás naša učka vzala cez vyučko do útulku. Priznala sa nám, že tam chodieva pomáhať, hlavne venčiť psíkov, aby netvrdli celé dni v klietkach. A že nás tam berie v nádeji, že psíkov začneme venčiť aj my.
Bolo mi jedno, ktorého psa mi dajú, a tak sa mi ušiel malý strapatý oriešok. Vcelku škaredý. Nemal som v úmysle získať si ho. Ani som ho nepohladkal. Chcel som splniť učkino želanie, psíka vyvenčiť, vrátiť ho a nikdy viac sa do útulku nevrátiť.
Pes sa volal Jety. Kráčal vedľa mňa na vôdzke, sem-tam čosi ovoňal, sem tam zdvihol nohu.