Kto je za vražednými útokmi na celom svete?

BRATISLAVA – Špióna Gabriela Allona si obľúbili čitatelia v desiatkach krajín. Bývalý agent Mossadu žije pokojným životom reštaurátora obrazov, no neustále ho povolávajú do nových akcií. Allon tak bojuje nielen s islamistami, ale aj s ruskou mafiou, či potomkami nacistov.

Prvý bol Anglický zabijak. Neskôr prišla Angličanka. A teraz je tu Anglický špión, pripravený vziať vás na vzrušujúcu cestu, na ktorú tak ľahko nezabudnete. Vychutnajte si pätnástu knihu série o legendárnom izraelskom tajnom agentovi Gabrielovi Allonovi.

Tou ženou je členka britskej kráľovskej rodiny, ktorú zbožňujú milióny ľudí na celom svete, no bývalý manžel a jeho matka ju nemôžu vystáť.
Keď princezná zahynie pri výbuchu bomby na výletnej jachte, riaditeľ MI6 Graham Seymour sa pri pátraní po jej vrahovi obráti s prosbou o pomoc na špičkového agenta Gabriela Allona. Jeho úlohou je nájsť muža, ktorý má na svedomí vražedné útoky nielen v rodnom Írsku, ale na celom svete.

Eamonn Quinn, geniálny výrobca bômb a predĺžená ruka nejedného diktátora, je mimoriadne nebezpečný protivník. Našťastie Allon má po svojom boku profesionálneho zabijaka Christophera Kellera. Spolu sa vydajú na riskantnú cestu s cieľom dolapiť Quinna a vybaviť si s ním účty z dávnej minulosti.

Daniel Silva bol spravodajcom CNN, pracoval pre agentúru UPI a má bohaté novinárske skúsenosti i vzťahy, ktoré šikovne využíva pri písaní. Postupne si získal nielen milióny čitateľov na celom svete,  ale aj priazeň kritiky – predsa len o knihy zo žánru špionážneho trileru nie je v angloamerickej literatúre núdza.

Začítajte sa do nového špionážneho trileru Anglický špión:

Pricestoval na ostrov, keď vrcholilo obdobie hurikánov, a usadil sa v drevenej chatke na konci pláže Lorient. Nemal toho veľa, iba plátenný vak, kôpku ohmataných kníh, krátkovlnné rádio a staručký skúter, čo kúpil v Gustavii za pár umastených bankoviek. Knihy boli hrubé, ťažké a učené, rádio kvalitné, aké sa už dnes nevidí. Neskoro večer sedával na prehýbajúcej sa verande, čítal pri svetle lampy na baterku a počúval hudbu, ktorá prehlušovala šuchot palmového lístia aj šum príboja, zväčša džez a klasiku, občas aj reggae zo staníc za vodou. Každú celú hodinu odložil knihu a pozorne si vypočul správy BBC. Potom pátral v éteri po niečom, čo by lahodilo jeho sluchu. Palmy a more sa znova roztancovali v rytme hudby.
Spočiatku nebolo jasné, či na ostrove dovolenkuje alebo tadiaľ iba prechádza, či sa skrýva alebo plánuje trvalý pobyt. S peniazmi zjavne nemal problém. Dievčatám v pekárni, kde sa každé ráno zastavil na pečivo a kávu, vždy dával štedré prepitné. A popoludní, keď sa zastavil na malom trhu pri cintoríne po nemecké pivo a americké cigarety, nikdy si nezobral drobné mince, čo sa vysypali z automatu. Po francúzsky hovoril obstojne, ale so silným prízvukom, ktorý miestni nevedeli identifikovať. S Dominikáncom v JoJo Burger sa rozprával po španielsky, čo mu šlo oveľa lepšie, ale prízvuk mal stále. Dievčatá z pekárne usúdili, že je Austrálčan, chlapci z JoJo Burger ho tipovali na Juhoafričana. V Karibiku ich bolo neúrekom. Väčšinou slušní ľudia, aj keď niektorí sa venovali nie práve najlegálnejším obchodom.
Jeho zdanlivo bezcieľne dni však mali istý poriadok. Po raňajkách v pekárni zakaždým zamieril k novinovému stánku v Saint-Jean a kúpil si anglické a americké noviny z predchádzajúceho dňa, potom cvičil na pláži a neskôr s klobúkom stiahnutým do čela čítal hrubé historické knihy. Raz si prenajal čln a celé popoludnie sa potápal pri ostrovčeku Tortu. Vzbudzoval dojem, že jeho nečinnosť nie je dobrovoľná, ale nútená. Pripomínal zraneného vojaka, ktorý by sa rád vrátil do boja, vyhnanca snívajúceho o stratenej domovine, nech už bola kdekoľvek.
Podľa Jeana-Marca, colníka z prístavu, priletel z Guadeloupu s platným venezuelským pasom na nezvyčajné meno Colin Hernandez. Vraj pochádzal z krátkotrvajúceho zväzku angloírskej matky a španielskeho otca. Matka sa považovala za poetku, otec robil akési pochybné kšefty s peniazmi. Colin ho neznášal, ale o matke sa vyjadroval ako o svätici, ktorej kanonizácia je už len formalita. Jej fotografiu nosil v peňaženke. Bielovlasý chlapček na jej kolenách sa na Colina veľmi nepodobal, ale čas býva neúprosný.
V pase mal uvedený vek tridsaťosem rokov, čo sedelo, a v kolónke profesia bolo napísané biznismen, čo mohlo znamenať naozaj čokoľvek. Dievčatá z pekárne ho považovali za spisovateľa , ktorý hľadá inšpiráciu. Ako inak vysvetliť fakt, že ho takmer nikdy nevideli bez knihy? Dievčatá z trhu však prišli s bláznivou a vonkoncom nepodloženou teóriou, že v Guadeloupe zavraždil človeka a na Saint-Barthélemy sa skrýva, kým všetko prehrmí. Dominikánec z JoJo Burger, ktorý sa skutočne skrýval, pokladal ich dohady za smiešne. Colin Hernandez, vyhlásil, je len ďalší neschopný povaľač, čo žije z peňazí nenávideného otca. Zdrží sa na ostrove, kým sa nezačne nudiť alebo mu dôjdu financie. Potom odletí a o deň-dva si naňho nikto nespomenie.
Mesiac po príchode na ostrov v dennom rozvrhu Colina Hernandeza konečne nastala zmena. Po obede v JoJo Burger zamieril do holičstva v Saint-Jean, a keď odtiaľ odchádzal, strapaté husté čierne vlasy mal ostrihané nakrátko a nagélované. Na druhý deň prišiel do pekárne čerstvo oholený, v bavlnených nohaviciach a čistej bielej košeli. Objednal si zvyčajné raňajky – veľkú šálku café creme a celozrnné pečivo – a dlho čítal včerajšie vydanie londýnskych Times. Potom sa nevrátil do svojej chatky, ale sadol na skúter a odfrčal do Gustavie. Napoludnie už bolo všetkým jasné, prečo muž s pasom na meno Colin Hernandez pricestoval na Saint-Barthélemy.

Najprv navštívil majestátny starý Hotel Carl Gustaf, no keď sa tamojší šéfkuchár dozvedel, že nemá potrebné vzdelanie, odmietol sa s ním ďalej rozprávať. Majitelia Maya’s mu zdvorilo ukázali dvere rovnako ako vedenie reštaurácií Wall House, Ocean a La Cantina. Skúsil šťastie v La Plage, ale nemali záujem. Podobne pochodil v Eden Rock, Guanahani, La Cręperie, Le Jardin aj v Le Grain de Sel pri slaných močiaroch v Saline. Neuspel ani v La Gloriette, v podniku, ktorý založil politický vyhnanec.
Colin Hernandez sa však nedal odradiť a hľadal ďalej, zašiel do letiskového snackbaru, do maličkej kreolskej reštaurácie na druhej strane ulice aj do pizzerie na parkovisku supermarketu L’Oasis. A tam sa naňho konečne usmialo šťastie, keď zistil, že šéfkuchár pizzerie Le Piment dal výpoveď po dlhej hádke týkajúcej sa pracovného času a platu. O štvrtej popoludní, po tom, čo predviedol svoje schopnosti v miniatúrnej kuchynke, Hernandez miesto dostal. V ten istý večer sa pustil do práce. Všetci ho chválili. Netrvalo dlho a povesť o jeho kulinárskom umení obletela ostrov. Le Piment, dovtedy útočisko miestnych obyvateľov a štamgastov, čoskoro zaplavila nová klientela a všetci svorne spievali ódy na záhadného šéfkuchára s nezvyčajným anglicko-španielskym menom. Hotel Carl Gustaf sa ho pokúsil získať, Eden Rock, Guanahani a La Plage tiež, ale márne. Preto bol kapitán Aurory Reginald Ogilvy pesimisticky naladený, keď večer po zmiznutí Spidera Barnesa bez rezervácie navštívil Le Piment. Pri bare musel tridsať minút čakať, kým ho konečne zaviedli k stolu. Objednal si tri predjedlá a tri hlavné jedlá. Keď všetky ochutnal, požiadal o rozhovor so šéfkuchárom. Prešlo desať minút, kým mu želanie splnili.

Milan Buno, literárny publicista