Martin Kukučín a jeho obľúbené poviedky

BRATISLAVA – Všetky tri poviedky čerpajú námet zo života prostého slovenského ľudu, vynikajú bravúrnym opisom ľudského charakteru aj rázovitej slovenskej dediny konca devätnásteho storočia. Knihu vo vydavateľstve Ikar z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

V poviedke Keď báčik z Chochoľova umrie Kukučín cez postavy hlavných hrdinov – Aduša Domanického, neschopného chválenkárskeho zemana, ktorý žije na úver, a prefíkaného kupca Ondreja Trávu, ktorý zanechal gazdovstvo a stal sa obchodníkom –  „vychováva“ čitateľa a poukazuje na morálne poklesky obyčajných ľudí. Autor precízne vykresľuje ich povahové črty a so zhovievavou satirou prostredníctvom nich zobrazuje úpadok zemianstva a mravov.

Aj v novele Dies irae je stredobodom pozornosti mravno-spoločenský problém, no v tomto prípade ide o jeho zachytenie v širšom meradle. Príbeh, ktorý sa odohráva medzi dvomi zemianskymi rodinami na pozadí cholerovej epidémie, má niekoľko rovín, spoločenských aj individuálnych.
Podľa slov literárneho vedca Ondreja Sliackeho tu Kukučín nie je nostalgicko-dobrosrdečným rozprávačom, ale „predovšetkým neúprosným diagnostikom, ktorý na údele starého úžerníka Sýkoru usvedčuje peniaze, hybnú silu kapitalizujúcej sa spoločnosti, z démonickej schopnosti ničiť ľudské charaktery, rodinné väzby a tradičné hodnoty patriarchálnej dedinskej spoločnosti“.

V poslednej poviedke Neprebudený sa stretávame s príbehom dedinského prostáčika, husiara Ondráša Machuľu, a s jeho nešťastnou láskou k peknej, no ľahkovážnej Zuzke Bežanovie, ktorá mu z rozmaru sľúbi, že sa zaňho vydá, hoci chystá svadbu s iným mládencom. Ako jedno z mála Kukučínových diel sa táto poviedka končí tragicky, smrťou hlavného hrdinu, keď sa počas veselia obetavo pokúša z horiacej stodoly zachrániť husi.

V Edícii Zlatým písmom už vyšli:

Margita Figuli: Tri gaštanové kone (2013)

Dobroslav Chrobák: Drak sa vracia (2013)

František Švantner: Dáma (2013)

Vincent Šikula: Liesky (2014)

Rudolf Sloboda: Hudba (2014)

Ivan Horváth: Človek na ulici (2017)

Jozef Cíger Hronský: Pisár Gráč (2018)

Jaroslava Blažková: Nylonový mesiac (2019)

Začítajte sa do knihy Keď báčik z Chochoľova umrie:

Ondrej Tráva, gazda v Kameňanoch, zavesil gazdovanie na klinec a oddal sa na špekuláciu. Gazdovstvo viedol jeho syn a on prevádzal kupectvo. S čím vlastne kupčil, ťažko zejmena povedať. Ako mešťan mení dľa sezóny a módy obleky, tak Ondrej Tráva menil dľa okolností články svojho obchodu. Niet vari plodiny, ani výrobku, ktoré by za čas svojho pôsobenia nebol dovážal na trh. A čo je zvláštne a svedčí o jeho nadaní: vždy vedel, kedy treba tento článok opustiť a tamten miesto neho pochytiť, aby z toho povstal úžitok a nie škoda.
Prirodzená vec, že málo bývaval doma. Výročité alebo iné sviatky, nedele a tu i tu deň lebo dva odpočinku – ináč vždy na vozíku, na železnici alebo na jarmoku. Menovite po jarmokoch chodil nielen do blízkeho okolia, ale i po druhých vidiekoch. Nie div, že naďaleko znalo ho každé dieťa. Ale on – ako všetci vychytení ľudia – málokoho znal dôkladne alebo dľa mena: zato každému dával sa do známosti ako starému známemu. A často podarilo sa mu zaviesť ľudí, lebo dľa kroja a výrečnosti hneď vynašiel sa, kto z ktorej dediny a akého je stavu a povolania, a dľa toho vedel sa i držať.
„Daj Boh šťastia, Ondrej!“ počul volať chlapa v čiernej, umastenej košeli. Ondrej hneď vedel, že to skadesi valach, ale nevedel skade, ani kedy s ním bol na slove.
„Pán Boh uslyš, Ďuro! Akože sa máš?“ poďakoval mu, a hneď ho i obdaril menom len tak naslepo.
„Len tak, len tak. Ale ma ešte znáte?“ tešil sa valach. „Ja že ste ma od zalanska zabudli. Čo som vám tú vlnu predal, už sme sa viac nesňali…“
„Kdeže by ťa neznal, Juríčko! Dobre, ako vlastného brata.“ A podával mu usmiaty ruku.
„No, keď ma tak znáte – no!“ divil sa natešený valach. „Ale ja som Mišo, nie Ďuro.“
„Ľaľa, bodajže ťa i s hlavou!“ A pľasol sa širokou dlaňou po čele. „Pravdaže Mišo, teraz mi huplo do hlavy.“
„To sa vám plietol náš bača – to je Ďuro.“
„To-to-to – teraz už viem, už viem.“
„A neprídete po vlnu? Zas jej máme z pol centa. Popri mytošinskom salaši sa vozievate, vídavam vás z grúňa. Len zoskočiť, horou dvadsať-tridsať krokov, a ste tam. Príďte!“
„Ak ma nepretiahnete, lebo vy ste…“
„Čosi spustíme my, čosi zas vy pridáte – nuž veď sa var len nepobijeme.“
„Veď by to i bolo, aby sme sa rozišli! Prídem dakedy. Len pozdravuj, Mišíčko, baču!“
Tak sa hlásili u Ondreja ľudia, keď mali dačo na predaj a peniaze potrebovali. Túto okolnosť vedel znamenite využiť. Keď mu dakto dačo ponúkol, Ondrej nikdy neukázal veľkú ochotu do kúpy. Skôr sa vyhováral, že to nemá teraz žiadneho odbytu, že sa to zle drží na sklade: vôbec vždy vynašiel dáku ťažkosť, pre ktorú nehodno to kúpiť. Ale naveľa sa len dal naviesť ku kúpe, i to viac len po známosti a z priateľstva. Ľudia ho vychvaľovali, že je dobrý človek, že hodno s ním kupčiť, lebo že nie je lakomý.
A Ondrej chodil si po jarmokoch a dedinách, kupčil a bohatol.
Zo všetkých jarmočných známostí najlepšie zostal mu v pamäti pán Aduš Domanický.
Vídal ho od rokov na každom jarmoku, ale nezoznámil sa s ním, ani jeho mena nevedel. Ostatne, načo by sa s ním zoznamoval, keď nemali medzi sebou žiadneho obchodu? Ale čo im bolo súdenô, predsa ich neminulo. Zoznámili sa znamenite.

Milan Buno, knižný publicista