Najstaršia slovenská kamionistka píše knihy, vystavuje obrazy. Má 68 rokov a chce sa vrátiť za volant

BRATISLAVA – Najstaršiu kamionistku na Slovensku už poznajú mnohí. Pravidelné chodí na besedy, na internete s ňou nájdete veľa rozhovorov a reportáži a skúsenosti má aj s vystupovaním v televízii či v rádiách. Má toľko záľub, že by to stačilo hneď na niekoľko životov. Keď mala 55 rokov, rozhodla sa, že si urobí vodičák na kamión. Dnes má 68 a stále sa chce za volant nákladiaka vrátiť. Brzdí ju však súčasná situácia a mierne zdravotné komplikácie. Svoj čas si však dokáže vypĺnať aj písaním kníh, maľovaním obrazov. Okrem toho je vynikajúcou kuchárkou a cukrárkou, počas sviatkov na jej stole nájdete tie najrôznejšie zákusky a koláče od výmyslu sveta. Aj počas svojich ciest po Európe v provizórnej „kuchyni“ na parkovisku nezaháľala a dokázala vyčarovať dobroty na počkanie.

Jarmila Zacher Pajpachová je naozaj neuveriteľná žena a to hneď z niekoľkých dôvodov. Život sa s ňou „nemaznal“ a prešla si krušné chvíle. Ťažké detstvo či smrť manžela v mladom veku bol len začiatok, najhoršie chvíle prežila pred piatimi rokmi, keď sa musela rozlúčiť po ťažkej chorobe so svojou dcérou. Jarmila je však bojovníčka, svoj boj s ťažkým životom nevzdala a začala písať knihy. O svojom živote napísala dve knihy „Môj život kamionistky“ a „Spoveď kamionistky“. Dnes píše ďalej.

Jarmila Zacher Pajpachová, foto: súkromný archív J.Z.P.

Jarka, ty si našou najstaršou kamionistkou, máš to aj oficiálne – na papieri. Ako  si sa k tomuto možno netradičnému povolaniu pre ženy dostala a koľko si vtedy mala rokov?

Áno, som držiteľkou slovenského rekordu ako najstaršia slovenská kamionistka. Vodičský preukaz na kamión som získal ako 55-ročná. Prišla som vtedy o zamestnanie a kvôli môjmu vyššiemu veku ma nechceli nikde zamestnať, tak som to takto riešila. Tam totiž vek neprekážal.

Zdravotnú prehliadku a psychologické testy som absolvovala a išla som jazdiť…a som šťastná. Táto práca mi dala veľa, aj keď je nesmierne namáhavá.

Nebolo to na začiatku pre teba ťažké? Nebála si sa toho?

Začiatky, ako v každej novej práci, boli ťažké. Zvyknúť si na ten kolos. Nadchádzať si v zákrutách, má t dlhšiu brzdnú dráhu a veľká zodpovednosť. Ale strach som nikdy nemala, iba obrovský rešpekt. Nikto nie je hneď na začiatku dokonalý vodič, treba veľa praxe.

Keď si si robila vodičák, mala si nejakú chvíľu, keď si si povedala, že toto nedám?

Testy a jazdy  som urobila na prvýkrát a testy na plný počet bodov. Hanbila by som sa pred mojimi chlapmi, ak by to bolo inak. Manžel aj dvaja synovia sú kamionisti. Nikdy som ani len nepomyslela, že by som to vzdala. Tá práca ma nesmierne baví, aj kto niektorí ľudia nechápu. Je to pravda.

Jarmila Zacher Pajpachová, so svojou knihou, foto: súkromný archív J.Z.P.

Aká bola tvoja prvá cesta kamiónom?  Kde to bolo?

Moja prvá cesta kamiónom bola z Talianska do Nemecka cez horský prechod Brennero. Bolo to vo februári, pršalo a fúkal silný vietor, ako by sa všetci čerti ženili. To bola ozajstná skúška. Ale dala som to. Manžel bol spokojný a ja tiež, aj keď som mala chvíľami malú dušičku.

Koľko krajín si takto prešla? Máš to zrátané aj v počte kilometroch?

Prešla som veľa krajín v Európe, Anglicko, Dánsko, západnú Európu okrem Portugalska celú. Potom okrem iných aj Litvu, Lotyšsko, Rumunsko, Slovinsko, Maďarsko, Poľsko a mnoho iných krajín Najazdila som odhadom okolo pol milióna kilometrov, ale nikdy som to presne nerátala.

Nestretla si sa niekedy s opovrhnutím opačného pohlavia, keď videli ženu za volantom?

Pri mojich cestách Európou som stretla za volantom kamiónu rôzne typy šoférov. Boli takí, že aj obdivovali ženu v tejto profesii, ale aj takí, čo to nevedeli prehltnúť, aby ich žena na ceste predbiehala. Časom som si na to zvykla. Nevšímala som si to.

A aký je tvoj vzťah k osobným autám? Šoféruješ aj tie rada?

Odkedy mám vodičský preukaz na komión, radšej riadim veľké auto. Ale aj na osobnom rada jazdím. No s kamiónom sa to nedá porovnať (úsmev). Tam som vyššie, mám lepší výhľad…je to super.

Medzitým si však okrem šoférovania tohto obrovského kolosu stihla napísať dve knihy. Povedz nám, čo ťa viedlo k napísaniu prvej? A ako to pokračovalo k druhej knihe?

Jarka s manželom, foto: súkromný archív J.Z.P.

Napísala som dve knihy o mojom zložitom živote, nielen v kamióne. Od detstva som mala ťažký život, ako 20-ročnej mi zomrel manžel. Syn nemal ešte ani dva roky a dnes už nebohá dcéra mala šesť týždňov. Bolo to naozaj ťažké obdobie môjho života.

No najhoršie som prežila pred piatimi rokmi, keď dcérka vo veku 42 rokov podľahla rakovine.

Prežívala som to ťažko, brala som lieky na srdce a potrebovala som niečo robiť, aby som sa z toho nezbláznila. Začala som písať knihu. Najskôr jednu a keď boli pekné ohlasy, že sa kniha dobré číta, tak som napísala aj druhá. Nech dodajú ľuďom, ktorí si myslia, že sa nedá ísť ďalej, odvahu. Aj ja som musela bojovať vo svojom vnútri, ale čas stlmí všetku bolesť.

Človek sa s tým musí naučiť žiť. Inak sa nedá.

Knihy ti teda nejako pomohli prekonať tieto ťažké chvíle. Aktuálne rozmýšľaš aj nad nejakým tretím pokračovaním? Chcela by si napísať ďalšiu knihu ešte?

Premýšľala som už o napísaní tretej knihy z môjho kamionistického života. Tá bude už len z ciest v kamióne. A v nej aj dosť veľa fotografií, na cestách sa toho udeje veľa. Už sa teším.

Momentálne sa venuješ čomu? Chodíš po Európe?

Jarmila Zacher Pajpachová, foto: súkromný archív J.Z.P.

Momentálne som doma, nejazdím, pretože som mala problém s chrbticou a teraz do toho korona. Mám 68 rokov a manžel nechcel ohroziť moje zdravie. Nechcela som len tak sedieť a začala som písať ďalšie knihy.

Psychologický román podľa skutočnej udalosti. Prvý diel s názvom Bertino preklatie už mám dopísaný a druhý diel Bertine hriechy píšem. Mám už okolo 50 strán. Potrebujem osloviť niektoré vydavateľstvá, aby mi ich vydali. Prvé si predávam sama, ale je to veľmi náročne na čas aj financie. Tak tieto by som rada predávala už v kníhkupectvách.

A ako je na tom tvoj manžel?

Manžel zatiaľ jazdí sám, je smutno, ale nedá sa nič robiť. Okolnosti sú také, aké sú a musíme vydržať. Už sa teší, že keď toto pominie, tak budeme zase spolu.

Ako ťa ovplyvnila pandémia? Mala si nejaké plány, ktoré ti stopla?

Táto pandémia mi prekazila mnoho plánov. Chodievala som s knihami a po besadách v knižniciach. Všetko sa stoplo. Robievala som aj výstavy mojich obrazov a fotografií, som amatérska maliarka a fotografka. Obrazy maľujem podľa nálady, ale najradšej kvety a krajiny. Pevne verím, že sa dá život do normálu a budem pokračovať.

A vrátiš sa teda ešte za volant kamiónu?

Za volant kamiónu by som sa ešte rada vrátila. Mám platné všetky doklady, stále si obnovujem aj psychologické testy a iné, čo vodič kamióna potrebuje. Dúfam, že ešte pôjdem jazdiť. Uvidíme, čas ukáže.

Máš nejaký nesplnený sen, ktorý by si ešte chcela dosiahnuť?

Mám ešte veľa nesplnených snov. No mojím najväčším snom je mať domček v Taliansku s výhľadom na more. Žiadnu haciendu. Len taký malý kamenný na vysokej skale a pod ňou more. Tam by som chcela, keď už budem na ozajstnom dôchodku, sedieť, pozerať na to more a písať ďalšie knihy. Zo života iných ľudí. Mám už síce 68 rokov, ale energie mám, chvalabohu, dosť. Verím, že sa mi tie sny ešte naplnia. Veď nechcem od života až tak veľa. A hlavne, aby sme boli všetci zdraví. To je najdôležitejšie.

Jarmila Zacher Pajpachová, foto: súkromný archív J.Z.P.